HOSTIŇÁKOVE PLAMENE A PRAMENE

Ako je možné vnímať maľbu v dnešnom mediálne nasýtenom svete? Naďalej tvorí genetický kód európskej civilizácie, hoci jej dnešný nervový systém už predstavujú elektronické médiá?

Toľko zatracovaná a umŕtvovaná maľba zastupuje naďalej osobité obrazové myslenie. Zostáva invariantným systémom (nepremenlivosť veličiny pri zmenách času), ktorý síce mení svoju podobu, ale neprestavuje svoju štruktúru, svoj jazyk a s napredovaním sa jeho slovník obohacuje.

V tomto svetle je možné „čítať“ aj maliarske účinkovanie Bohdana Hostiňáka (1968), ktorý, zasiahnutý domácou krajinou, ikonopisnou maľbou, európskou tradíciou závesného obrazu a filozofického myslenia, prináša imaginárny, harmonický a stoický svet vlastných figurálnych obrazov. V jeho diele nájdeme stopové prvky uvažovania Nicolasa Poussina, Jeana A. D. Ingresa, Balthusa a neskorého Giorgia de Chirica, či znaky príbuzných snažení v modernom a postmodernom umení (talianske hnutie Pittura Colta – Carlo Maria Mariani, Lorenzo Bonechi; americkí maliari David Ligare, John Currin a pod.).

Hostiňák je dedičom neoklasickej a neoplatónskej grécko-byzantskej tradície, ktorú ako bytostný maliar prepisuje do súčasnej obrazovej reči. Zahoďte plané popisy iluzívnej a realistickej maľby – ide o symbolický, kódovaný obrazový jazyk. Autor povoláva na plátna figúry a predmety z organického i anorganického sveta, dáva im vlastnú energiu a logiku stretnutí v znehybnenom zábere obrazového poľa. Hostiňák je mysliaci a mystický maliar bez patetických gest.

V priebehu rokov si autor vytváral vlastný slovník ikonických znakov a symbolov, ktorými obýval svoje figuratívne plátna. Prvotne to bol častý motív krvi, zápasu a boja protikladov (dážď kvapiek krvi  – Uránov závoj, zore zapadajúceho slnka, krvavé žilky očí, meče, rakety, tanky). Nasledoval všetko objímajúci oheň (Herakleitov kozmický oheň, horiace chrámy a názvy kníh, Perúnove blesky, sopky a lávy). Boli to „rajské ohne“, ktoré pália naše telá a povznášajú nášho ducha – ohne, čo znamenajú aktivitu života aj nemennosť poriadku.

V „podmaľbe“ týchto obrazových scén často presakujú aj erotické motívy a podtexty (meče, horiaca krv, semeno a slzy, rakety, sopky, nahé, kúpajúce sa telá). V poslednom období Hostiňák opúšťa toto vypäté, plamenné až tragické snímanie sveta a uprednostňuje postuláty pokoja, poriadku a harmónie v obrazovom svete, podporené motívom vodných hladín a štúdiom kníh – zostupovaním k prameňom, k počiatkom poznania (logos a logika sveta). Dodajme ešte, že túto cestu „od plameňov k prameňom“ neúnavne sleduje symbolická červená farba v mnohých plátnach a premenách (kvapky krvi, závoj červených bodov, západ slnka, plamene ohňa, blesky, vulkány, muchotrávky, jahody, vatry, červené kvety a obaly kníh).

Maliar aj dnes paralelne rozvíja niekoľko maliarskych cyklov, ktoré však majú spoločný myšlienkový podklad. Prinášajú ideálne krajiny umiernenosti, pokoja a blaženosti. Obrazové polia malieb evokujú predovšetkým:

—           malebné privolanie strateného raja

—           aténske posvätné údolie platónskej akadémie

—           vergíliovskú Arkádiu a jej odveké pastorále

—           pohanské posvätné háje liečivej sily

—           poussinovské obrazové záhrady, plné melanchólie a vznešenosti.

Autor vytvára rad plátien s motívom mĺkvej krajinárskej lesnej scenérie. Ide obyčajne o idylické krajiny s nízkym horizontom, zachytené v zadumanej atmosfére súmraku. Často celé obrazové pole pokrýva raster červených bodov, ktoré pripomínajú, že svet (obrazov) je len závojom, predstavou a predstavením – ilúziou neuchopiteľnou vo svojej podstate (Krajina, 1999; Arkádia I., II., 2002). Druhým okruhom malieb sú scény kúpania – vo večne zelenom amfiteátri prírody sa zjavujú ženské akty, ktoré súznejú s pokojným nastavením krajiny a tichým tokom chvíľ. Ich telá na brehoch riek a na hladinách vodných plôch, obkolesené plávajúcimi kvetmi, odovzdane zrkadlia krásu, túžbu, harmóniu, ale aj svoju efemérnosť a pominuteľnosť (Spánok, 2000; Kto a odkiaľ, 2002; Bez názvu, 2002; Kúpanie, 2003/2004).

V najnovšej sérii prác Hostiňák prináša tematiku čítajúcich figúr uprostred neporušenej prírody. Ostrá farebnosť a pevná modelácia tvarov formuje monumentálne idealizované krajiny, kde pod mýtickým stromom, uprostred otvorených kníh sedí ženská figúra s gréckym profilom. Ponorenie sa do sveta kníh, tých mŕtvych schránok pre večne živé idey, telo uzemňuje a dušu necháva prechádzať sa pokojne rozľahlou krajinou. Ide o umelo komponované záhrady s pestovaným trávnikom, ktoré obývajú súčasníci, ale v pozadí nostalgicky znie Panova flauta (Obrátila som sa k svetu chrbtom, 2004/2005). Druhým variantom čítajúcich je umiestnenie študujúcich žien na okraj skalnatých brehov rieky s plápolajúcim ohňom (Štúdium filozofie, 2004). Autor stvárňuje introvertný svet myšlienok, kde figúra je zahĺbená do štúdia filozofických textov a odkazuje zároveň k počiatkom filozofie, k prostrediu štyroch živlov: oheň, voda, zem a vzduch. Oheň potom predstavuje „symbolický obraz jasu ľudského vedomia“ (Bohdan Hostiňák). Tu sa oblúk uzatvára, opakovaný motív plameňa iba potvrdzuje slová básnika, že „oheň, hoci štiepený plameňmi/je vždy len jeden... ohňu je tma vždy odpoveďou“ (Ján Buzássy). Tak by sme mohli parafrázovať aj súčasné úsilie Bohdana Hostiňáka, jeho maliarsku odpoveď dnešnému svetu v podobe malých iskier maľovaných ideí a ideálov.

— v. beskid —